A je to tu, TEAM SLEEP bol presne jedným z tých dlho očakávaných all-star projektov, ktorého príprava trvala tak dlho, že bolo neskôr ťažké uveriť správam ohlasujúcim dátum vydania debutu tohto obtiažne kompilovaného materiálu. All-star štatútom sa TEAM SLEEP pýši celkom oprávnene, keďže ide o projekt China Morena (DEFTONES), Zacha Hilla (HELLA, ale spolupracoval napríklad aj s istým Lesom Claypoolom), ale v čase príprav sa hovorilo aj o účasti Mike Pattona (ex-FAITH NO MORE), či Melissy Auf Der Maur. Hviezdne obsadenie sa týka aj producentov, okrem neprekvapujúceho angažovania sa Terryho Datea (dvorný producent DEFTONES) tu má prsty aj Ross Robinson a Greg Wells. Ako to už chodí, projekty známych postavičiek slúžia účelu ventilácie nápadov, ktoré sa nehodili pre domovskú formáciu, či ako zhmotnenie potreby robiť niečo odlišné (povestné konflikty medzi viac na pop a elektroniku orientovaným Morenom a Stephenom Carpenterom raziacim tvrdšie nápady pri prípravách posledných albumov DEFTONES nie sú žiadnym tajomstvom).

Keďže bol TEAM SLEEP od začiatku medializovaný predovšetkým ako projekt China a jeho priateľov, neprekvapí, že ospalé tóny najčastejšie evokujú práve DEFTONES a nútia k nekompromisnému porovnaniu, z ktorého album TEAM SLEEP nevychádza vždy najlepšie. Prvé tri skladby napriek svojej odlišnosti, najmä čo sa týka vzájomného pomeru zastúpenia gitár verzus elektronika, pozvoľna rozvíjajú nálady obsiahnuté v mäkších momentoch zásadného počinu „White Pony“ („Rx Queen“ a „Teenager“). Prítomné je charakteristické napätie vystupujúce na povrch cez spleť navrstvených zvukov. Štyri kompozície v ktorých si zaspieval výlučne Rob Crow (člen PINBACK a iných) zase evokujú svet farieb A PERFECT CIRCLE, inokedy sa všetko zvrtne zvukového sveta neskorších počinov DEPECHE MODE alebo zadumanejších polôh THE CURE (smerom k „Bloodflowers“), čo platí aj o jeho duete s Chinom v „Our Ride To Rectory“. „Blvd. Nights“ naopak pôsobí akoby sa nejakým záhadným nedopatrením nedostala na „White Pony“. Medzi vrcholy albumu patrí nepochybne angažovanie Mary Timony z HELIUM v „Tomb Of Liegia“, ktorá svojim prejavom výborne spestruje a spríjemňuje počúvanie, podobne ako Rodleen v „Knife Party“ na už spomínanom „White Pony“, avšak jej prejav skôr pripomína riekanky Jarboe pri jej kooperácii s NEUROSIS než extrémne mrazivé vzlyky Rodleen. Rovnako triphopový úlet „King Diamond“ by sa aj bez nej trochu míňal účinkom. Po uspávajúcich kompozíciách trošku preberie ambientom sa rozbiehajúca zvláštnosť „Live From Stage“, tvorená chaotickou rytmikou a z diaľky doliehajúcim spevom. Medzi mimoriadne príjemné záležitosti radím aj kratšiu „Paris Arm“ s do triviálnych tónov vloženým erotizujúcim francúzskym ženským recitálom. Záver obstaráva posledná vec s Robom Crowom, takže dôjde opäť na tóny A PERFECT CIRCLE.

Podarilo sa teda TEAM SLEEP zaradiť medzi ostatné a dodnes rešpektované projekty typu A PERFECT CIRCLE, MAD SEASON, TEMPLE OF THE DOG či THREE FISH? Áno, ale skôr v tom zmysle, že oslovia, podobne ako ostatné menované, hlavne fanúšikov pôvodných pôsobísk všetkých zúčastnených, hoci šance na komerčný úspech, aký zaznamenal A PERFECT CIRCLE tiež nie sú nulové, keďže ide u TEAM SLEEP o dostatočne jemný, ale trošku neprístupný materiál. V mnohých ohľadoch pôsobili jednotlivé kompozície pomerne nedotiahnuto a možno by im prospelo ešte nejaký ten rok zrieť (zvlášť keď sa počiatky TEAM SLEEP datujú kdesi do roku 1994). Na druhej strane projekt TEAM SLEEP možno pomôže nepriamo spropagovať, v porovnaní s DEFTONES, predsa len menej známe formácie HELLA, PINBACK alebo HELIUM. TEAM SLEEP však nechýba napriek početným hosťom a autorským obmenám ucelenosť a zvláštne omamná, ukľudňujúca atmosféra, ktorá robí pri dôležitom a správnom načasovaní z počúvania tohto albumu veľmi príjemný oddych. Jednoducho takmer čisté emo bez jadra. Pripravte sa však pri počúvaní aj na pocit, že to mohlo byť aj o niečo lepšie...